streda 25. októbra 2017

Regimental Storyteller: Trials of Grinn

Zápis #8.347
Bojisko: Katakomby úľového mesta Nitriex
Veliteľ: Tempestor Prime Otame Grinn


Nitriex, hlavné mesto planéty Nitrus III, bolo v obležení. Nepriateľ však nečakal pred mohutnými stenami v nehostinnej púšti, skrytý v rádioaktívnych mrakoch obklopujúcich mesto. Nepokúšal sa mesto ovládnuť zvonka, silou svojich tankov a nekonečnými zástupmi pechoty. Tento nepriateľ útočil z tieňa. Útočil z útrob mesta, jeho najspodnejších častí, ktoré mu roky poskytovali ochranu, živnú pôdu, aby rástol a silnel. Záhadné zmiznutia. Čudesné správanie ľudí. Nikto tomu nevenoval pozornosť. Až nakoniec bolo neskoro. 

Pomaly upokojoval svoj dych. V hlave si vyvolával spomienky na nekonečné tréningy v halách Scholy Progenium. Inštinkty naučené hodinami opakovaní sa prebúdzali. Vlhká stena starobylých katakomb mu poskytla oporu, ktorú v tomto momente potreboval. Niekedy nádherné ozdobné vzory pokrývala už len hrubá vrstva machu, pomaly sa sfarbujúceho do červena krvou z čerstvo utŕžených rán. Z celej jednotky, štyroch mužov pod jeho velením, ostal už len on. Musel dokončiť úlohu. Týždne pozorovaní, prieskumov a hľadania by vyšli nazmar, ak by nedokončil to, na čo sa dobrovoľne prihlásil. A spolu s ním ostatní. Teraz už len chladnúce mŕtvoly alebo skôr ich zvyšky, lemujúce cestu do podzemia. 

Skontroloval plazmovú pištoľ, ktorej prítomnosť cítil ako príval tepla do inak studenej končatiny. Ešte pred niekoľkými minútami by sa mu pri dotyku s ňou zoškvarila koža na uhoľ, ale chladiaci mechanizmus stále fungoval. Z hybridov, ktorí sa na nich vrhli z bočnej chodby a rozsekali Rilsena na kúsky, neostalo nič. Ich telá zmizli pod náporom plazmových výstrelov. Vymenil články v zásobníku a ešte raz skontroloval spúšť. Opatrnosť pri tejto zbrani bola na mieste, veľakrát videl cenu za ľahostajnosť pri jej používaní. 

Teraz by sa mu hodila opatera medika Volsa. Väčšina zranení bola len povrchová. Avšak rana na pravej ruke bola vážnejšia. Znemožňovala mu použitie meča, nehybná ruka mu bezvládne visela pozdĺž tela. Presunul si ho na opačnú stranu, aby ho v prípade potreby mohol použiť druhou, ale slabšou rukou. Vedel však, že Volsova pomoc nepríde. Jeho verný druh z čias jeho pobytu v Schole Progenium už nebol medzi živými. Zásah ťažkého ťažobného kladiva bol smrteľný, aj napriek tomu, že mal nasadenú svoju helmu. Sila nárazu premenila jeho hlavu v krvavú kašu. Grinn videl ako z pod zdeformovaného kovu vytekala mozgová hmota zmiešaná s drobnými úlomkami lebečnej kosti. Jeho vraha, podivuhodnú karikatúru človeka s tromi rukami, následne zaplavila vlna horiaceho prométia. Trinského plameňomet odviedol svoj kus práce. Vlhké podzemie sa zaplnilo smradom spáleného mäsa, nekonečné chodby vyplnila para z odparenej vody a teľných tekutín útočníkov. Pohľad na učinené inferno vyčaroval úsmev aj na tvári večne zachmúreného Verisa.



Veris. Majster strelec. Jeden z najlepších. Bola to je ho presná strela ktorá zachránila Grinna pred istou smrťou. Blížili sa k brlohu beštie a Grinn minul väčší prielez, zakrytý mohutnou mrežou. Veris, postupujúci niekoľko metrov za ním, si všimol jemný obláčik pary, ktorý prenikol z tmy za mrežou. Inštinktívne zdvihol zbraň do palebnej pozície a stlačil spúšť. Niekoľko sekúnd sa nedialo nič. Kov masívnej mreže zastenal pod náporom z vnútornej strany. Oslabený vplyvom vysokej vlhkosti povolil a do chodby za zvuku lámajúceho sa železa vpadlo telo. Nebol pochýb, že sa blížia k beštii. Telo jedného z jej ochrancov, so štyrmi rukami každou zakončenou dlhými drápmi a neľudskou hlava plná ostrých zubov, nenechali nikoho na pochybách, že idú správnym smerom. 

Grinn sa nedočkal možnosti oplatiť Verisovi jeho presný zásah. Keď bolo jeho telo stiahnuté  do temnoty nespočetným množstvom rúk a pazúrov, keď výstrely z jeho pušky naposledy osvietili jeho tvár, obklopenú znetvorenými neľuďmi, začuli jeho posledné slová. Spáľte ich. Plameňometu v Trinského rukách trvalo len niekokoľko krátkych sekúnd, zatiaľ čo jeho mozog spracoval situáciu a dospel k jednoznačnému záveru, kým utopil odľahlú chodbu v záplave očistného plameňa.

Zo zamyslenia, alebo skôr krátkej straty vedomia, ho prebrala ruka, ktorá dopadla na jeho rameno. Inštinktívne zdvihol pištoľ a zovrel spúšť. Bol tu sám. Jedinými živými spolu s ním boli len jeho nepriatelia. Pevný stisk mu znemožnil dokončiť pohyb. Zbraňový špecialista Trinsky si ho, napriek mokvajúcim popáleninám na jeho tvári, premeriaval pohľadom. Nevyslovená otázka visela vo vlhkom vzduchu. Grinn myslel, že ho stratili. Náhodná strela zasiahla kanister s prométiom. Výbuch. Žiara. Spaľujúce teplo. Nemohli sa pre neho s Rilsenom vrátiť. V stávke bolo mnoho. Trinsky, napriek ohromným bolestiam pôsobiaci ľadovo kľudne, kývol hlavou, akoby vedel, aké myšlienky sa preháňajú hlavou jeho veliteľa. Grinn si všimol, že Trinsky zviera v ruke akýsi predmet. Bola to demolačná nálož. Akým zázrakom neexplodovala pri poškodení kanistru, to netušil ani jeden z nich. Cisár, raz za čas, asi naozaj ochraňuje. 

Chodba, ktorou sa pohybovali nemala žiadne odbočky a ústila do jedinej miestnosti. Vedeli, čo ich tam čaká. Číre zlo. Nenávisť. Chuť podmaňovať a ničiť. Hlad. Neukojiteľný. Neustály. A jeho stelesnenie vo fyzickej forme. Vodca všetkých premenených. Patriarch. Trvalo im dlhé týždne kým lokalizovali miesto, kde sa skrýva. Hodiny analýz nepriateľských útokov, pohybu jeho síl, zásobovacích trás. Podarilo sa im zadržať prvotný moment vzbury, avšak vedeli, že ho môžu len pozdržať, nie zastaviť. Potrebovali vylákať von čo najviac z ozbrojených  síl beštie, aby oslabili jej ochranný kruh. A to sa im aj podarilo. 


Netvor stál v strede miestnosti. Grinn už videl jemu podobných, genestealerov. Avšak tento bol iný. Mohutnejší. Silnejší. Zlovestnejší. Neprirodzená inteligencia sršala z jeho zvieracích očí. Za celý čas, ako vošli do miestnosti, sa nepohol, ale jeho oči ich neustále pozorovali. Kalkuloval, odhadoval, vyhodnocoval. Vedel, že Grinn vytiahne pištoľ skôr ako to urobil. Jeho oči sa vpili do tých jeho. Ucítil ako sa mu mysľou šíri chlad. A myšlienky, ktoré nepatrili jemu samému. Nekonečná cesta vesmírom, hlad, potrava, ďalšie putovanie. Navždy. V pozadí cítil ako miestnosť zaplavuje čoraz intenzívnejšie svetlo. Odkiaľ prišlo ? Čo sa stalo ? Tlaková vlna ho odhodila ku vchodu do miestnosti. Pískanie v ušiach. Spamätával sa príliš pomaly. Beštia bola na tom oveľa lepšie. Dlhými skokmi sa blížila k nemu. Zvuk sa vracal do jeho uší. Neľudský rev. Praskanie muriva. Pád stoviek ton kameňa. Prach všade navôkol. Hlava sa mu točila a strácal rovnováhu. Musí si sadnúť. Aspoň na chvíľu.

Prebral sa v úplnej tme. Spustil takticky displej svojej helmy. Vchod do miestnosti bol len pár metrov od neho. Avšak miestnosť ako taká prestala existovať. Dôkazom jej predchádzajúcej existencie bol len portál vstupu, teraz vyplnený hromadou sute a kamenia. Spod tejto hromady, necelý meter od Grinna, trčala obrovská ruka zakončený dlhými pazúrmi. 

+++ Alessan +++

streda 18. októbra 2017

Regimental Storyteller: Battle of Votrox Valley

Zápis #7.124
Bojisko: Údolie Votrox
Veliteľ: kapitán Volanski

Kampaň na planéte Brintis prebiehala podľa plánu. Až do okamihu keď sa v systéme objavila nepriateľská flotila, ktorá nielen zničila imperiálne sily na orbite, ale zároveň dopravila na planétu nespočetné jednotky Arci-nepriateľa. Situácia sa začala obracať a sily Imperiálnej Gardy boli postavené do boja, ktoré nemohli vyhrať, a v ktorom za bežných okolností excelovali. Ich zdroje boli obmedzené a najbližšie posily mali do systému doraziť až za niekoľko týždňov. To bol ten optimistický predpoklad. 

Po množstve prehraných bitiek a taktických ústupov boli nútené imperiálne sily zaujať miesto posledného vzdoru. Zhodou okolností si vytýčili pozície pri ústí údolia Votrox, kde pred vzdialenými stáročiami planetárny guvernér Votrox porazil vojská Chaosu v poslednej bitke a zlomil tak jeho prítomnosť na planéte. 

Obrazne nešlo o údolie, ako skôr o zlom medzi vysokými horami. Strmé skaliská sa týčili do nebosiahlych výšok, vrcholce ukryté v permanentom mračnom opare. Len jedna cesta vpred. Žiadne obchádzky. Miesto kde boli obe armády nútené postaviť sa tvárou tvár.

Obranou ústia bol poverený kapitán Volanski, už v tom čase legenda v rámci regimentu. Volanski strávil dlhé roky v kampani po boku Catacháncov, po ich vzore sa stal nezlomným bojovníkom, ktorý nepoznal slovo porážka. Počas spoločne strávených rokov sa od nich kapitán naučil nielen umenie boja v džungli, ale aj umeniu komunikácie s Ogrynmi, ktorých jednotky patria k súčasti catachánskych regimentov. 

Po opätovnom návrate k 715-temu požiadal velenie o rozšírenie síl práve o jednotky týchto nadľudsky silných "prosťáčikov". Bolo mu vyhovené a novo vytvorené jednotky Auxilie boli pridelené pod jeho velenie. A pod jeho tvrdou rukou a prísnym velením sa stali neoceniteľnou zložkou regimentu.

Volanski počas krátkeho času na prípravu pri ústi údolia vymyslel dômyselný systém palebných pozícií. Stovky teamov s ťažkými zbraňami boli rozmiestnené v defenzívnych bodoch, čakajúce na to, aby mohli nepriateľa zasypať búrkou projektilov. Najdôležitejšie sekcie boli potom posilnené o archaické a veľmi vzácne rapier destroyere. S krátkym dostrelom, ale nesmiernou ničivou silou mali tvoriť hlavnú vlnu obrany proti nepriateľskej technike. Aby tieto pozície ostali čo najdlhšie boja schopné, museli mať dostatočnú podporu pechoty. Volanski si uvedomoval ich dôležitosť a tak ku každej čate brániacej ťažké zbrane pridelil časť "svojich" 300 ogrynov. 

A tak keď nepriateľ vystúpil z údolia jeho pechota bola kosená projektilmi z ťažkých boltrov a šrapnelmi z mínometov. Jeho elitné jednotky padali pod strelami z plasiem a autokanonov. Jeho vozidlá sa menili na kôpky roztaveného železa po zásahoch z laskanónov a rapier destroyerov.  


Avšak ako hodiny ubiehali, príval nepriateľských síl nepoľavoval. Mnohé pozície padli. Zahltené prívalom tiel, ktorý ani štíty a silové kladivá nezdolných Bullgrynov nedokázali odrážať do nekonečna. Tam kde nestačili zástupy fanatikov, zaujali ich miesta na čele ofenzívy Cisárovi padlí Anjeli smrti. Strely z lasgunov, predtým efektívne proti zomknutým radom kultistov, im nepôsobili žiadne poškodenie. 

Len protiofenzíva 30 najschopnejších Bullgrynov vedená samotným kapitánom Volanskim zabránila zrúteniu celej línie. Črepiny z granátov odpaľovaných z bezprostrednej blízkosti nachádzali slabiny v pancierovaní archaických zbrojí. Kladivá dopadali a drvili všetko, s čím prišli do kontaktu. Počas krviprelievania Volanski na vlastné oči videl ako jeden z jeho Bullgrynov v zápale boja pretrhol heretického mariňáka holými rukami. Čas vykúpený životmi členov regimentálnej Auxilie dal možnosť zvyšku imperiálnych síl k preskupeniu. Avšak ani to nestačilo.

Po 7 hodinách bojov bola väčšina nasadených jednotiek mŕtva alebo ustupovala na udržateľnejšie pozície. Streľba ťažkých zbraní bola sporadickejšia až nakoniec na oboch stranách údolia ustala úplne. Jediným ostrovom odporu ostala vyvýšenina situovaná priamo oproti ústiu z údolia. Poslední preživší pod velením kapitána neprestávali bojovať. 

V tom sa spoza blízkeho vraku horiaceho vozidla vyrútil berzerker v krvavo červenej zbroji a sériou rýchlych úderov zahnal Volanskiho do defenzívy. Jeden z jeho úderov prenikol kapitánovou obranou a zuby režazovej sekery sa zaťali do mäsa nad lakťom pravej ruky. Bolesť zahmlila kapitánovi videnie. Keď znovu otvoril oči pozeral sa na pahýľ svojej ruky. Medic Garis už bol pri ňom a snažil sa zastaviť krvácanie. Nad ním sa týčil T´hulek, jeden z posledných Bullgrynov. Pod jeho nohami ležala nehybné telo zradcu. To čo bývalo jeho hlavou teraz pripomínalo krvavú kašu, stekajúcu po jeho zbroji na krvou skropenú zem pod ním.

Nevnímal to, čo sa mu Garis snažil povedať. Oči upieral na nebo, pokryté tmavými mrakmi. Náhly záblesk svetla a žiara. Časť mrakov sa začala rozpadať. Osvetlenie naberalo na intenzite. Spása, pomyslel si kapitán. Konečne. Rozkaz znel jasne. Udržať maják v činnosti. A to sa podarilo. Nevysoká konštrukcia stála neporušená. Vysielala. 

Žiara už bola neúnosná a tak od nej Volanski odvrátil zrak. Vedel, že Cisár prichádza. A s ním jeho hnev. Uspokojenie, ktoré mu pohľad priniesol, ho stiahlo do hlbokého a pokojného jazera bezvedomia. Nárazy a explózie, ktoré nasledovali, už nepočul.

+++ Alessan +++