Zápis #7.124
Bojisko: Údolie Votrox
Veliteľ: kapitán Volanski
Kampaň na planéte Brintis prebiehala podľa plánu. Až do okamihu keď sa v systéme objavila nepriateľská flotila, ktorá nielen zničila imperiálne sily na orbite, ale zároveň dopravila na planétu nespočetné jednotky Arci-nepriateľa. Situácia sa začala obracať a sily Imperiálnej Gardy boli postavené do boja, ktoré nemohli vyhrať, a v ktorom za bežných okolností excelovali. Ich zdroje boli obmedzené a najbližšie posily mali do systému doraziť až za niekoľko týždňov. To bol ten optimistický predpoklad.
Po množstve prehraných bitiek a taktických ústupov boli nútené imperiálne sily zaujať miesto posledného vzdoru. Zhodou okolností si vytýčili pozície pri ústí údolia Votrox, kde pred vzdialenými stáročiami planetárny guvernér Votrox porazil vojská Chaosu v poslednej bitke a zlomil tak jeho prítomnosť na planéte.
Obrazne nešlo o údolie, ako skôr o zlom medzi vysokými horami. Strmé skaliská sa týčili do nebosiahlych výšok, vrcholce ukryté v permanentom mračnom opare. Len jedna cesta vpred. Žiadne obchádzky. Miesto kde boli obe armády nútené postaviť sa tvárou tvár.
Obranou ústia bol poverený kapitán Volanski, už v tom čase legenda v rámci regimentu. Volanski strávil dlhé roky v kampani po boku Catacháncov, po ich vzore sa stal nezlomným bojovníkom, ktorý nepoznal slovo porážka. Počas spoločne strávených rokov sa od nich kapitán naučil nielen umenie boja v džungli, ale aj umeniu komunikácie s Ogrynmi, ktorých jednotky patria k súčasti catachánskych regimentov.
Po opätovnom návrate k 715-temu požiadal velenie o rozšírenie síl práve o jednotky týchto nadľudsky silných "prosťáčikov". Bolo mu vyhovené a novo vytvorené jednotky Auxilie boli pridelené pod jeho velenie. A pod jeho tvrdou rukou a prísnym velením sa stali neoceniteľnou zložkou regimentu.
Volanski počas krátkeho času na prípravu pri ústi údolia vymyslel dômyselný systém palebných pozícií. Stovky teamov s ťažkými zbraňami boli rozmiestnené v defenzívnych bodoch, čakajúce na to, aby mohli nepriateľa zasypať búrkou projektilov. Najdôležitejšie sekcie boli potom posilnené o archaické a veľmi vzácne rapier destroyere. S krátkym dostrelom, ale nesmiernou ničivou silou mali tvoriť hlavnú vlnu obrany proti nepriateľskej technike. Aby tieto pozície ostali čo najdlhšie boja schopné, museli mať dostatočnú podporu pechoty. Volanski si uvedomoval ich dôležitosť a tak ku každej čate brániacej ťažké zbrane pridelil časť "svojich" 300 ogrynov.
A tak keď nepriateľ vystúpil z údolia jeho pechota bola kosená projektilmi z ťažkých boltrov a šrapnelmi z mínometov. Jeho elitné jednotky padali pod strelami z plasiem a autokanonov. Jeho vozidlá sa menili na kôpky roztaveného železa po zásahoch z laskanónov a rapier destroyerov.
Avšak ako hodiny ubiehali, príval nepriateľských síl nepoľavoval. Mnohé pozície padli. Zahltené prívalom tiel, ktorý ani štíty a silové kladivá nezdolných Bullgrynov nedokázali odrážať do nekonečna. Tam kde nestačili zástupy fanatikov, zaujali ich miesta na čele ofenzívy Cisárovi padlí Anjeli smrti. Strely z lasgunov, predtým efektívne proti zomknutým radom kultistov, im nepôsobili žiadne poškodenie.
Len protiofenzíva 30 najschopnejších Bullgrynov vedená samotným kapitánom Volanskim zabránila zrúteniu celej línie. Črepiny z granátov odpaľovaných z bezprostrednej blízkosti nachádzali slabiny v pancierovaní archaických zbrojí. Kladivá dopadali a drvili všetko, s čím prišli do kontaktu. Počas krviprelievania Volanski na vlastné oči videl ako jeden z jeho Bullgrynov v zápale boja pretrhol heretického mariňáka holými rukami. Čas vykúpený životmi členov regimentálnej Auxilie dal možnosť zvyšku imperiálnych síl k preskupeniu. Avšak ani to nestačilo.
Po 7 hodinách bojov bola väčšina nasadených jednotiek mŕtva alebo ustupovala na udržateľnejšie pozície. Streľba ťažkých zbraní bola sporadickejšia až nakoniec na oboch stranách údolia ustala úplne. Jediným ostrovom odporu ostala vyvýšenina situovaná priamo oproti ústiu z údolia. Poslední preživší pod velením kapitána neprestávali bojovať.
V tom sa spoza blízkeho vraku horiaceho vozidla vyrútil berzerker v krvavo červenej zbroji a sériou rýchlych úderov zahnal Volanskiho do defenzívy. Jeden z jeho úderov prenikol kapitánovou obranou a zuby režazovej sekery sa zaťali do mäsa nad lakťom pravej ruky. Bolesť zahmlila kapitánovi videnie. Keď znovu otvoril oči pozeral sa na pahýľ svojej ruky. Medic Garis už bol pri ňom a snažil sa zastaviť krvácanie. Nad ním sa týčil T´hulek, jeden z posledných Bullgrynov. Pod jeho nohami ležala nehybné telo zradcu. To čo bývalo jeho hlavou teraz pripomínalo krvavú kašu, stekajúcu po jeho zbroji na krvou skropenú zem pod ním.
Nevnímal to, čo sa mu Garis snažil povedať. Oči upieral na nebo, pokryté tmavými mrakmi. Náhly záblesk svetla a žiara. Časť mrakov sa začala rozpadať. Osvetlenie naberalo na intenzite. Spása, pomyslel si kapitán. Konečne. Rozkaz znel jasne. Udržať maják v činnosti. A to sa podarilo. Nevysoká konštrukcia stála neporušená. Vysielala.
Žiara už bola neúnosná a tak od nej Volanski odvrátil zrak. Vedel, že Cisár prichádza. A s ním jeho hnev. Uspokojenie, ktoré mu pohľad priniesol, ho stiahlo do hlbokého a pokojného jazera bezvedomia. Nárazy a explózie, ktoré nasledovali, už nepočul.
+++ Alessan +++
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára